|
Marcelka na Majstrovstvách sveta masters v Taliansku.
Môj pracovný trojmesačný pobyt v Chorvátsku v meste Umag sa 5.9. končil a v tento deň sa mali pôvodne konať majstrovstvá sveta masters v Benátkach. Potešilo ma, keď pretek preložili na 6.9. a do Padovy. Z Umagu je to 220 km, takže teoreticky všetko hravo stíham. Prevažnú časť môjho voľného času počas troch mesiacov som strávila na korčuliach. Boli dni, že mi už z toho šibalo-sama sa točiť v takom teple na 4 kilometrovom úseku takmer každý deň, minimálne hodinu, bol zaberák nie na svaly, ale hlavu. No ja som mala v sebe veľkú motiváciu.
Celý pretek bol však od začiatku šnúra problémov. Najprv som sa nevedala dopátrať nejakej oficiálnej informácie. Až okolo 20. augusta sprístupnili stránku s programom, ale fungovala len jej talianska verzia. Prekladač googlu je skôr zábavné čítanie, než presné a spoľahlivé. Na stránke okrem programu a spôsobe registrácie bolo veľmi málo informácii. Chýbali propozície. A tak som nevedela vyčítať z programu, akú dlhú trať pôjdu všetky vekové kategórie, ktoré mali štart vždy po 3 minútach za sebou. Bola nakreslená mapka, ale nenapísaná dĺžka celej trate. Ako posledná disciplína bol World Country marathon 42 km muži, ženy spolu. Nechápala som, aký je rozdiel v ňom a v tom, čo pôjdu pretekári po kategóriách, tak v prihláške som pre istotu zaškrtla aj kategóriu ženy 50 o 9,36 hod. aj marathón o 11,30 hod. s tým, že to na mieste spresním. Taktiež do posledného dňa sa nezobrazovala v štartovej listine moja platba, ktorú som uhradila, tak to vyzeralo, že nikam nepôjdem. Ale Zuzana zavolala prezidentovi preteku (ktorý mimochodom, skoro vôbec nevedel anglicky-musel mať hovorcu) a ten jej povedal, že majú problém v systéme, tak ak mám potvrdenie, aby som prišla.
Tak začali prípravy. Hľadanie najrýchlejšej trasy, hľadanie miesta registrácie, preteku. Peťo, ktorý prišiel do Umagu posledný deň, aby šiel do Padovy so mnou, si vzal na starosť navigáciu a technickú pomoc. To som ocenila hneď večer, keď som videla, ako sa mu podarilo do môjho auta napchať to množstvo batožiny a pol domácnosti, čo som v Chorvátsku so sebou mala. Po posledných povinnostiach večer a odovzdaní kľúčov v hoteli sme sadli do auta a "Hurá, smer Itália!" Pôvodne som myslela, že postačí ak vyrazíme skoro ráno. No potom sme zvolili verziu: večer a prespať niekde v stane v Padove. Nájsť také miesto, aby nás v noci nebudili karabinieri, nám dalo trochu zabrať. Nakoniec sme sa rozložili v tichej štvrti medzi rodinnými domčekmi pri detskom ihrisku. O dvanástej sme už spokojne odfukovali a ráno o šiestej raňajkovali v tráve spokojní, že nám všetko tak fajn ide.
Ja za volantom, Peťo s mapkami v ruke vydali sme sa hľadať miesto registrácie. No už po polhodine sme nevedeli kde sme. S mapami sa nám to akosi nezhodovalo a vždy sme sa ocitli na úplne inom konci mesta. Padova, o ktorej som mala predstavu, že je asi ako Košice sa "zrazu nafúkla" na veľkosť Krakowa. V tom množstve nákresov a máp sme sa už len bezradne listovali, a tak sme sa začali pýtať okolo idúcich. Ráno v nedeľu v Padove stretnete len černochov (nechápali sme). Tí nám buď nerozumeli, alebo nás posielali krížom-krážom. S pribúdajúcimi kilometrami na tachometri som hádzala častejšie a častejšie zúfale pohľady na hodinky. Snáď to nezmeškám? Auto dostavalo zabrať. Keby vedelo rozprávať, tak by ma poslalo niekam... Napadol ma mobil, ale vtedy som si uvedomila, že ja mám predsa deaktivovanú slovenskú kartu a chorvátsku som už tiež odovzdala. Peťo, ako na potvoru, nemal aktivovaný rooming. Opäť smola.
Trištvrte na osem. Rozhodli sme sa, že kašleme na registráciu a ideme už rovno na miesto preteku v Teole mimo Padovu, veď potvrdenie o zaplatení mám. No ani tu sme nemali viac šťastia. Nikde žiadne zmienka o nejakých majstrovstvách sveta, ľudia v okolí tiež nič nevedeli a motali sme sa v okruhu 10 km dookola. Už som vedela, že to nestihnem, keď sme natrafili načase na policajtov, ktorí zabezpečovali trať. Keď sme došli na štart, moje konkurentky už mali polovicu trate za sebou. Dievčatá pri registrácii na otázku, či sa ešte nedá niečo urobiť, len pokrčili plecami, že "smola". Akurát sa pôjde už len Country maratón. Tak sme načase zistili, čo to znamená, že je to tá istá trať, rovnakej dĺžky, ale určená pre domácich mladých pretekárov, ktorí nespadajú do kategórie masters. A ja som bola, síce omylom, ale oficiálne prihlásená medzi nimi. Fajn, tak si aspoň odskúšam trať a zajazdím, hoci zrejme v "svižnejšom" tempe. Dostala som štartové číslo a šla sa prezliecť. Aj tak som ale nebola spokojná a nedalo mi, nuž zašli sme za prezidentom preteku, že ak predsa odjazdím tú istú trať, či môj čas nemôžu zaradiť medzi ostatné ženy. Zrejme som musela vyzerať zúfalo, keď nakoniec súhlasil a dal pokyn v počítači urobiť zmeny. Vau! Tak predsa sa to podarilo!
Na štart som sa postavila už spokojná a kľudná. Samozrejme, že mladé dievčatá mi hneď v prvom kopci ukázali svoje reklamy na chrbte dresov a viac som ich nevidela. Musela som bojovať sama. Poludnie, slnko a dosť silný vietor dávalo zabrať. Nebolo sa za koho schovať. Ale na jazdu sólo som predsa zvyknutá... Pekná členitá trať, s kopčekmi, zákrutami. Prvé kolo som šla opatrne. Druhé, tretie však už bolo lepšie...a mala som pocit, že piate posledné môžem zrýchliť.
Pri prejazde bránou mi však ukazujú rozhodcovia koniec. Nevedela som čo sa deje, či som zle počítala, či trať merala viac? Zastala som a hneď mi brali z nohy čip. Šla som sa s pomocou Peťa, ktorý bol pre zmenu môj hovorca, lebo angličtinu neovládam, pýtať hlavného rozhodcu, čo sa deje. Ten mi oznámil, že keďže sa im posunul program a odstavenú dopravu mali iba do určitej hodiny, na trať už pustili na druhom konci autá. Nič sa už nedá robiť, mňa kvôli bezpečnosti museli zastaviť. Neveriacky som počúvala. Majstrovstvá sveta a toto? Posledné kolo...od neskutočného sklamania som sa rozplakala...
Moju kategóriu vyhrala Talianka. Na ňu by som asi nemala, ale tretiu by som mohla ohroziť. Medzičasy ukazovali 18 min. na kolo sólo jazdy. Ak by som šla v balíku verím, že by to bolo rýchlejšie. Škoda. Musím poďakovať Zuzane, že mi pomáhala s prekladmi, prihláškou a Peťovi, že mal so mnou tu trpezlivosť a že pri mne stál a hlavne veľmi mi veril a fandil.
A ospravedlňujem sa mojim Pikačom, že som ich "nereprezentovala" ako sa patrí. Snáď na budúci rok...
|
