Nie je korčuľovanie ako korčuľovanie!
Očakávané sa stalo skutočnosťou (aspoň v mojom prípade).
Pamätám si, ako ma pred cca rokom na chodníku pri korčuľovaní zastavila Marcelka s ponukou stať sa PIKačom. Po zoznámení sa s členmi sa začali aj spoločné tréningy na korčuliach, kde sme sa pokúšali zasvätiť do profesionálnych sfér inline rýchlostného korčuľovania. Technika nám bola vysvetlená tak "z rýchlika" no aj tak každý v klube korčuľuje svojim štýlom, každému vyhovuje niečo iné. Sama som nevedela čo je správne a čo nie. Zvykla som si na určitý štýl, ktorý som "odkukala" a odjazdila s ním zopár pretekov.
Letná sezóna prešla veľmi rýchlo. V zime sme trénovali v telocvični no a hneď čo sa dalo sme vybehli na chodník. Keď tu zrazu ako blesk z jasného neba, ozval sa nám Luboš Hanko a navrhol spoločný tréning zameraný na techniku čomu som sa ja skutočne veľmi potešila, pretože som ani zďaleka netušila či robím niečo vôbec správne. Dlho očakávaného tréningu som sa nevedela dočkať až to napokon prišlo - deň Déééé. Všetko to začalo v sobotu, 22. mája o 18-ej vo Svite na ihrisku. S počiatku som si myslela: Čo na tom môže byť ťažké?! Nechystala som sa na náročný tréning, no ... mýlila som sa a mala som viac než dosť (a myslím si, že nie len ja).
Začali sme od samého začiatku - od základov (od D-čka). Nato aby sme dosahovali nejaké výsledky v pretekoch nestačí mať len rýchlosť a kondičku, no je potrebné mať aj vycibrenú techniku! A to je asi to najdôležitejšie, pretože grandiózny dom môže stáť len na dokonalých základoch - a tie som nemala!
Prišla nedeľa a s ňou aj dokonalá svalovica, ráno to bolo však ešte únosné. Raňajší tréning sa začal o 9:00 znovu vo Svite, kde sme ale museli hľadať vhodnejšie miesto, pretože v noci kvalitne popršalo a ihrisko vyzeralo skôr ako bazén na vodné pólo a nie ako dráha na korčuľovanie. Presunuli sme sa na veľké parkovisko pri Chemosvite kde sme pokračovali v začatom. Rozostavali sme stanoviská - tak ako aj v sobotu a striedali sa. Nasledovalo obutie korčulí, v ktorých sme sa SNAŽILI plniť Ľubove pokyny, ktoré neboli vôbec jednoduché. Nakoniec, vraj na uvoľnenie, sme hrali tímovú hru, tiež, samozrejme, v korčuliach. Po 3-hodinovom výpeku na slnku sme sa prepotení vrhli do áut a upaľovali na obed pretože v žalúdkoch nám už žabky škŕkali a hudci vyhrávali.
Po obedňajšej sieste znovu, šup, na tréning. O 17tej však počasie už nebolo také priaznivé ako ráno. Len čo sme začali trénovať spustil sa mierny letný dáždik, ktorý sa stupňoval. Museli sa na okamih prestať, no onedlho sme znova pokračovali v trénovaní. Ľubo mal pocit, že sme z ocele a vydržíme jeho nátlak, no jasne sme mu dali najavo, že toto už nie je v naši silách a aj preto bol tento tréning miernejší - netrval 3hodiny (ako ostatné dva) ale len dve a pol.
Po skvelom víkendovom trápení sme sa rozhodli to ísť zaklincovať do Pizzerie, kde sme sa stretli po osviežujúcej sprche a zhodnotili našu snahu. Viacerí sme síce nevedeli po Ľubovom odchode zopár dní chodiť a sadnúť si na záchod, no zvládli sme to a už teraz sa tešíme na jeho ďalšiu návštevu pod malebnými Tatranskými štítmi!
Myslím si, že takýto tréning, zameraný na techniku je kľúčovým bodom v každom Inline klube a práve preto, ak chceme aby úroveň Inline aj na Slovensku stúpala aspoň tak ako v okolitých krajinách by sme mu mali venovať oveľa viac času ako doposiaľ. Je to krásny šport, ktorému sa treba venovať dlhé hodiny aby priniesol ovocie, tak nehádžme flintu do žita a poďme nato! Zvládneme to - aj vďaka Ľubovi!
Veľké ĎAKUJEME!
Lenka Kohútová.
|
