Inline pretek v Medzeve očami maskota!
Streli sme sa v plnej sile za včasného pekného rána plný energie a chuti po úspechoch a vybrali sa tisícimi zákrutami a kopcami do mestečka Medzev. Po strasti plnej ceste sme dorazili! Na futbalovom ihrisku nás čakali stánky plné piva, pochúťok, atrakcií, ale na to bol čas až po preteku. Na jednej strane šiel celý tím zbierať úspechy a víťazstva a na druhej strane sa niesol v duchu /s odstupom času/ bláznivej stávky medzi Magdušou a mnou. Chlapcom, ktorí inline korčule držal len v ruke o tom, že ju porazí. Ešte počas cesty som sa stretával s názormi, že čo som dostal za nápad a pretekov sa vďaka slúchadlám v ušiach a okuliaroch môžem zúčastniť, ako maskot... ale ja som sa nevzdával a veril. Blížil sa úvod a v všetci začínali vyťahovať svoje priľahlé dresy, na mieru vytvarované korčule a samozrejme nejaký doping. Len ten doping každí poňal inak a pár jedincov si dalo po jednom na odvahu a samozrejme na Lenkine narodeniny.
Čas preteku nastal a zaujali sme miesto na štarte. Po pár slovách primátorky mesta sme sa pustili do toho a začali v príjemnom tempe prehliadku mesta. A vtedy sa to stalo. Už v prvej zatáčke mi moja päta dávala signál, že tak to nie.....bez otlaku to nepôjde. Ale za potlesku domorodých a hudby dychovky som sa zaťal a nemienil to vzdať. Prešli sme mestom a začalo to krásne 10 km stúpanie, kde na moje prekvapenie som v pohode držal krok so skupinou. Ale už na 4 km stúpania sa rozplynula moja výhra, keď Magda zachytila únik prvej skupiny a Mariana. Ale v kútiku duše som veril, že je to s jej strany, len únik, ktorý dokážeme s mojou skupinou, v ktorej som sa ocitol zmazať a stiahnuť ju. Do toho nekonečného kopca som sa hnal v skupinke zanietencov, ktorí z pod golierov, vreciek, rukávov vyťahovali divoké ampulky energie a pohonných látok.
Mne ostával ako pohon jediné, túžba dobehnúť ten ružovo-modrý dres čo sa mi v diaľke objavoval. Moje utrpenie z kopca sa ukončilo obrátkou a pred nami ostávalo sa spustiť dole do cieľa. So svojou skupinkou som sa dokázal držať po 16-ty kilometer, keď som sa z čela vláčika chcel pustiť na koniec, ale akosi som zabudol urobiť rýchle tempá a ušiel mi. Snaha dobehnúť tam bola, ale nad moje sily. Jedine koho potešil môj prepad bol asi JožoN., ktorý by asi nebol v cieli rád, keby do cieľa príde s maskotom a šuhajom, ktorý prvý krát stojí na niečom takom :) Tak som si na tých posledných 5 km preteku rozložil moje minimálne sily a sám sa hnal dole kopcom.
Nakoniec som sa dostal do cieľa s časom pod 40 minút (39:32) a s pekným 19. miestom. Ako sa čakalo tak všetci účastníci zájazdu samozrejme skončili lepšie ako ja a mnohí si odniesli umiestnenia na bedni v svojich kategóriách. Celkové víťazstvo medzi ženami a samozrejme viac potešiteľné víťazstvo nado mnou (len o dve minútky :) si odniesla Magda s časom 37:20. Medzi mužmi sa na stupni víťazov postupne objavili Majo Lisoň, Miro Novák, Miro Smuda, náš najstarší člen Jaro Meriač. Ale naše potešenie a poklona patrí vlastne všetkým ostatným z nás Lenke, Rišovi, Jožovi a Ľubovi, ktorí podali pekné výkony a obsadili pekné umiestnia.
A ja?? Odchádzam domov s krvavými otlakmi a s ponaučením, že inline je tvrdý šport a ľudia čo sa mu venujú sú iní machri ...
A zopár najkrajších fotiek z preteku od Riša
TU.
Miško Kostyšák.
|
