Michalovský inline maratón očami amatéra.
V utorok 27. apríla som na chodníku stretol Mira S. Keď sme sa míňali, tak len zakričal na mňa: Ideš v sobotu do Michaloviec? Vedel som, že na Sviatok práce je tam plnohodnotný maratón, t.j. viac, ako 40 km. Ak sa budem vedieť tam nejako dostať, ak mi pôjde autobus, tak aj by som šiel, hovorím mu. Miro navrhol, že ak bude v aute voľné miesto, tak sa môžem zviesť s výpravou PIK. Ale v hlave som mal chrobáka, že to bude hanba, či budem vládať, mám všetko, čo sa očakáva od takých pretekov? Už som mal vyskúšané, že 2 hodiny v karbóne moje nohy znesú. Z času stráveného v in-line korčuliach som preto až takú obavu nemal,ale zato plno iných myšlienok. Čakal na sobotu, na 10,00, kedy bol naplánovaný odchod PIK-u z Popradu. PIK-ačov šlo v aute 8, takže 1 miesto pre mňa bolo ešte voľné. Majo, Miro 2x, Rišo, Magda, Ondrej, Marek a Marcela sa usadili do auta a k nim, s trochou obavy aj ja, úplný amatér.
Cesta do Michaloviec? Zážitok z cestovania! Prvý máj ako vyšitý, takmer bezoblačná obloha. Pred 13,00 sme už boli v Michalovciach. Nezaregistrovaní sa ešte stihli registrovať, všetci dostali peknú igelitku s darčekmi a už bolo aj načase sa prezliekať a chystať na štart. Do zadných vreciek patričná zásoba energie, tekutín. Letné počasie veštilo skvelé výkony a pekný športový zážitok. Zaradil som sa pekne medzi ostatných inlajnistov a čakal na povel START!. 82 pretekárov sa pustilo ulicami Michaloviec ukrajovať z kilometrov.
Na počudovanie ma kríza zastihla už počas prvého mestského okruhu. Pred druhým prechodom cez nafukovaciu bránu som mal sto chutí sa na to vykašľať, pomaly sa vytvárala predo mnou dvoj , alebo aj viac metrová fúga. Nejaký Poliak na mňa zakričal, ževraj Szybczej!!!, alebo tak nejako, vtedy som s i povedal, že by to bola hanba nedokončiť. Trochu som natiahol krok a napodiv to šlo!
Dobehol som skupinku predo mnou a zaradil som sa pekne za číslo 61, ktorý mi robil spolu s ostatnými, potom partnera vo vláčiku. Toto tempo sa mi zdalo príliš pomalé, dokonca som sa pristihol pri myšlienke, žeby som mohol ísť aj sám rýchlejšie. Ale zostal som v skupinke asi 5 chlapov a jednej ženy. Myšlienky na pomalé tempo som sa ale aj tak nevedel zbaviť. Však takto nikoho nedobehneme! mi vírilo hlavou až po prvý kopec, kedy som sa spustil, a nebrzdiac som dobehol dvojčlennú skupinku predo mnou. Pekne sme sa striedali až po prvý kopček, kedy nás tá skupinka, s ktorou som bol najskôr, dobehla. Takže to tempo predsa nebolo až také pomale, keď nás dobehli. Ostal som teda v teraz už zväčšenej skupine. Len občas sa za mnou ozval známy poľský hlas, aby som zrýchlil.
Vždy som vtedy potichu zahrešil a zvýšil som výkon. Teraz rýchlosť mojej skupinky bola pre mňa absolútne ideálna, pomaly sme dobiehali jedného za druhým. Medzi Hnojným a Jovsou sme ako skupina dobehli aj Ondreja, ktorý sa zaradil do vláčika, čo bolo dobré pre mňa, pretože dobrou spoluprácou sa nám podarilo odtrhnúť od ostatných, vytvorili sme skupinku 6 ľudí. Tie kopce dávali zabrať, išiel som zjavne nad svoje možnosti a aj Ondrejovi pípal športtester v každom kopci. Po 30 kilometri ma začali štípať päty, nechápal som, prečo. Ale po chvíli som to prestal vnímať, a tak som sústredil pozornosť a sily na zdolávanie ďalších kopčekov a do spolupráce s ostatnými korčuliarmi.
Darilo sa, na posledných kilometroch sme ešte stihli obehnúť niekoľko "kolegov" na korčuliach. Pri takomto striedaní na čele sa dalo aj ušetriť množstvo síl. A už sa blížil kruhový objazd, ktorý znamenal vjazd do Michaloviec. Navigátori v žltých vestách asi videli paniku v mojich očiach a tak urýchlene ukazovali smer. Pri vjazde na cyklochodník, ktorý nás mal doviesť až do cieľa som urobil prvú nováčikovskú chybu, keď som mu dal prednosť a vošiel naňho ako druhý s myšlienkou: Veď ťa ešte do cieľa urobím. Chyba, neurobil som ho, no zozadu nás už Ondrej hecoval z plných pľúc na záverečný finiš.
Zrýchlil som, napodiv som vládal , ale urobil som opäť chybu, keď som sa rozhodol poslených pár metrov už dôjsť do cieľa na voľnobeh. Vtedy ma urobili ďalší dvaja. A tak na mňa zostalo už iba 52 miesto. Ale ten čas a priemerná rýchlosť ma prekvapili, to som ani nečakal. Rátal som , že sa budem trápiť aspoň hodinu a trištvrte, no stačilo mi na trať iba skoro 93 minút.
Iba jedno ľutujem, že som sa nestíhal kochať krásou Zemplína počas športového zápolenia.
Ďakujem všetkým PIK-ačom, že ma vzali k sebe do auta a že som mohol s nimi stráviť jeden pekný 1. máj. A snáď nabudúci rok, ak všetko dopadne dobre, tak budem znova medzi prihlásenými. Tých 42 kilometrov nie zase až tak veľa.
Z PIK v konkurencii 82 pretekárov najlepšie zajazdil Miroslav Novák, ktorý za víťazom zaostal iba o 1:46 min a s časom 1:13:22,2 hod. skončil na 8. mieste, zo slovenských pretekárov však bol 6. Miroslav Smuda dosiahol čas 1:15:18,0 a obsadil 12. miesto (10.). Richard Ficko s časom 1:19:20,7 dokázal vybojovať výbornú 16. pozíciu. Ďalej sa umiestnili členovia klubu takto: Marián Lisoň, čas 1:22:24,5 hod, 26. miesto, Mareko Duračinský, čas 1:26:47,6 hod, 32 miesto, Ondrej Plačko, čas 1:32:49,0 hod, 49 miesto. S traťou sa statočne popasoval aj Jaromír Meriač (68 rokov!), ktorému trvalo absolvovanie trate 1:38:27,5 hod. a skončil na 63. mieste. Ženy z klubu PIK Magdaléna Števicová a Marcela Kostyšáková tiež úspešne bojovali. Magdaléna Števicová s časom 1:23:11,2 hod obsadila 4. miesto medzi ženami, so stratou iba 50 sekúnd na prvú pretekárku a došla ako druhá Slovenka. Marcela Kostyšáková dosiahla čas 1:28:38,6 a skončila na 6. mieste a tretia medzi slovenskými pretekárkami.
A výsledky sú
TU.
A zopár fotiek
TU.
Peter Ulbricht.
|
