Majstrovstvá Slovenska v inline-maratóne Prešov.
Na Prešovský maratón som sa skutočne tešila, lebo dlhé trate mi vyhovujú viac a v Prešove býva dobrá atmosféra. Počasie však vyzeralo ako lotéria, tak sme rozhodnutie nechávali na poslednú chvíľu. Piatkové utieranie prachu však rozhodlo - seklo mi v krížoch a ráno som už z postele vstávala s bolesťou. Takže žiadne korčuľovanie, nariadil Peťo. Do kelu! Nuž zmena plánu.
Medzitým však volal Majo, či ideme a samozrejme, ma lákal na možnosť medailového umiestnenia a pod. V mojej hlave sa už začínalo pomaly moje rozhodovanie prikláňať na stranu - ísť. Ale ako spracovať Petra? Ešte večer ma musel masírovať .... vŕtalo mi v hlave. Rýchle som urobila obed, všetko dokončila a pýtam sa: Tak čo? Čo ideme robiť? No, ja si urobím nedeľňajšiu pohodu a pozriem si formulu 1" zahlásil. Fajn, tak ja idem do Prešova, vyletelo zo mňa. Neveriacky sa na mňa pozrel, zasmial sa a o chvíľu sme sa balili. O necelú polhodinu nadopovaná brufenom som sedela v aute s Petrom, Majom a Lukášom a hnali sme to smer Prešov. Z druhej strany - z východu uháňal Miro Smuda a od Liptovského Mikuláša Miro Novák, ktorý tam bol s Dankou na cyklistických pretekoch. Takže šiesti pikači na Majstrovstvách Slovenska v maratóne inline.
Keď sme dorazili k Lidlu, kde sa pretek konal, bolo zamračené a nevyzeralo to najlepšie. Ale 17°C, slabý vietor, priam ideálne v porovnaní s Popradom. Registrácia, detské kategórie, prípravy a už sme stáli na štarte. Spoza mrakov začalo vykukovať slniečko. Paráda. Zo žien sa na 42 km prihlásilo iba šesť pretekárok a Majo zhodnotil: Výsledky sú už isté - v tejto konkurencii budeš tretia. Vyzeralo to reálne, ale predsa som nevedela, ako sa budú správať moje kríže a ako som na tom po lete, kedy bolo ozaj veľmi málo možnosti trénovať.
Renáta Karabová, Barbora Bakošova, jasné, že tieto uvidím, len keď ma budú obiehať a ostatné tri pretekárky doteraz končili za mnou. Tým, že sa tento pretek šiel už podľa medzinárodných pravidiel, kedy ženy nesmú ísť vo vláčiku za mužom som uvažovala, že nemám s kým ísť a ťahať 42 km sama, sa nemusí vyplatiť. Vysilím sa a nakoniec ma dievčatá, ktoré budú spolupracovať a ťahať spolu, predbehnú. Nuž som sa po štarte zaradila do vláčika za Janu a dve domáce baby. Pekne sme sa striedali v čele vláčika a bolo jasné, že o bronzovú medailu sa bude rozhodovať až v závere. Tempo bolo pre mňa pomalé, ale nemala som prečo uháňať dopredu. Čas nerozhodoval, ale poradie. Tak som si ten pretek vychutnávala. Až tak, že som šla o kolo navyše. V poslednom kole som vedela, že ak chcem dievčatám ujsť, musí to byť v kopci, lebo na rovine je dlhonohá Jana vo výhode a o desať rokov mladšie kočky tiež. Nasadila som tempo, ale Janu som počula stále až hore na kopec za mnou, no po otočke jej zrejme došli sily, lebo pri Lidli som už videla, že na mňa stráca. Takže tretia. Tešiť sa, či nie? Je to výkon, či nie? Čas oslnivý nebol, konkurencia slabšia, ale viem, že nie veľa žien si trúfa na 42 km. Ale ak by tam bola naša Magda, tretie miesto je jasne jej, ale aj napriek tomu som spokojná. Jeden z najpríjemnejších pretekov - výborná trať, dobré počasie, nič ma nebolelo (ani kríže!), šlo sa mi fajn.
A čo naši chlapi? Stíhala som sledovať len schudnutého Mira Smudu, ako ťahal hneď v druhej skupinke a šlo mu. V ďalšej sa striedal Majo a Miro. No od polovice som zbadala, že Miro korčuľuje už úplne voľne a sám. Zrejme prepálil a viac menej boj vzdal. Lukáš, ktorý sa dostal do dobrej skupinky, pár kôl pred cieľom spadol tým sa zo skupiny utrhol a v cieli na výsledkovej listine mu vykázali, že mu chýba jedno kolo. Časomiera posledné kola zblbla a kto si nepočítal, mal smolu. Takže Miro Smuda skončil pretek veľmi spokojný, Majo tiež ( druhé miesto v kategórii M-4) a Peťo tiež, pretože druhý maratón vo svojej krátkej pretekovej kariére zvládol dobre.
A zopár najkrajších fotiek z preteku
TU.
Marcela Kostyšáková Mgr.
|
